Renáta Zmajkovičová

V poslednom období sa akoby synonymom niečo pozitívneho v politike stáva spojenie typu nezávislý kandidát, nezávislé osobnosti a podobne. Proste spájanie sa s istou politickou stranou, istým politickým názorom je brané ako niečo zlé, nevhodné, jednoducho skôr ako príťaž. A v poslaneckých ľaviciach sa veľa štandardných politických strán minimálne v rámci svojej početnosti oslabilo a zrazu po chodbách parlamentu sa poneviera už celkom slušný počet poslancov, ktorí sa hrdia tým, že sú nezávislými. Tento fenomén u nás už nie je spájaný výhradne s pravidelne sa opakujúcimi situáciami po voľbách, keď si „zrazu“ niektorí, ktorým pomohla práve tá či oná strana sa dostať k poslaneckému mandátu, „uvedomia“, že im je stranícka príslušnosť cudzia. V parlamente už máme dokonca stranu, ktorá prešla cez volebné sito práve preto, že zdôrazňuje, že ju okrem túžby dostať sa do tých poslaneckých lavíc nič iné nespája.

                Je to teda fenomén ozaj pozitívny? Predstavme si takú situáciu, že skutočne po najbližších parlamentných voľbách sa ujme svojho mandátu 150 poslancov, ktorí nie sú viazaní na žiadnu politickú stranu a presadzujú len to, čo oni považujú za správne. Aj takáto predstava je v očiach mnohých, najmä mladých ľudí, označovaná často priam až za istý ideál. Keďže žijeme v krajine, ktorá si nielen ctí, ale aj potrebuje dodržiavať pravidlá demokratickej spoločnosti, potrebujeme nutne krátko po voľbách mať vládu, ktorá dokáže viesť krajinu tak, aby prosperovala a z tohto stavu mali aj jej občania svoj prospech vo forme dobre zaplatenej pracovnej pozície, kvalitného systému sociálneho a zdravotného zabezpečenia a podobne. Či sa nám to páči alebo nie, náš systém parlamentnej demokracie stojí a padá na tom, že po voľbách vznikne funkčná parlamentná väčšina, z ktorej sa vygeneruje akcieschopný a odborne spôsobilý vládny kabinet. Spolu tak budú tvoriť tandem, ktorý nielen dokáže prijať dobré zákony, ale ich bude vedieť použiť a zrealizovať.

                Tu prichádzame k zásadnému bodu našej úvahy. Alfou a omegou je teda vytvorenie skupiny minimálne 76 poslancov, ktorí sa nielen dokážu spojiť na základe istého spoločného programu. A nielen to – dôležité je potom pre tento spoločný program aj dokázať presadzovať po celé funkčné obdobie. Doteraz všetkým vládam a vládnym koalíciám, ktoré sa síce na začiatku na tomto cieli dokázali zjednotiť, ich snaha padla práve na tom, že postupne z ich radov odchádzali jednotlivci, ktorí sa v niektorých prípadoch aj hlásili k pôvodnému zámeru, ale svojou praktickou činnosťou sledovali iné ciele, predovšetkým svoje osobné.

              Vráťme sa k predstave, že sa skutočne do poslaneckých ľavíc dostane 150 poslancov, ktorých nič nespája a nie sú viazaní nejakým konkrétnym programom? Ako vznikne vláda a hlavne, ako sa môže pri presadzovaní svojich cieľov a programových priorít spoľahnúť na podporu v zákonodarnom zbore? Jednoducho nemôže! Akokoľvek nám môže byť nesympatický stranícky charakter politiky, platí aj tu to známa churchilovská parafráza  – nie je to ideálne, ale nič lepšieho sme doteraz nevymysleli. Nie je predsa možné, aby predseda subjektu takých nezávislých osôb ešte aj s potešením hovoril, že nevie zagarantovať postoj tejto skupiny poslancov k akejkoľvek významnejšej udalosti či problému. Nevyspytateľnosť totiž vedie práve k opaku – k chaosu, dezintegrácii a teda k stavu, ktorý vyhovuje radikálnym skupinám a silám, ktoré sa skryte alebo i otvorene hlásia k inému nastaveniu demokratického politického systému. Je preto v záujme udržania elementárnych pravidiel parlamentnej demokracie, aby relevantnými hráčmi zostali práve politické strany a ich reprezentanti, ktorí dokážu garantovať kontinuitu i pozitívny vývoj. Je už potom na občanoch, aby si vybrali z ponúkaných možností pre seba tú najlepšiu.