Renáta Zmajkovičová

Ak sa pozrieme na náš politický systém a na jeho aktérov, až prekvapivo výrazne v ňom dominuje predstava, že každý jeden člen systému môže konať podľa svojich predstáv a podľa svojich pravidiel hry. Jednoducho tak, že jeho motívy a jeho vôľa sú nadradené čomukoľvek inému. Veď predsa máme demokraciu a nikto iný ho nemôže obmedzovať. Ak sa aj nájde niekto, kto nahlas povie, že takéto postupy nie sú dobré či vhodné, okamžite sa ten, kto  možno až obmedzuje svojim konaním iných, začne oháňať demokraciou a jeho právom robiť si čo chce.

            Slovo demokracia pochádza zo starého Grécka a doslova znamená vládu ľudu. Teda už tu je zrejmé, že nejde o bezbrehosť voľnosti a svojvôle jednotlivca, ale o rešpektovanie pravidiel, ktoré sú prijaté ľudom, pre ľudí a v záujme ľudu. A toto je v príkrom rozpore s individualistickým chápaním osobnej slobody, v ktorom je konanie jednotlivca nahradené čomukoľvek. Pripusťme však, že by takýto stav predsa len nastal. Boli by sme svedkami dokonalej slobody, usporiadania každodenných vecí ? Možno jednoznačne konštatovať, že by nastala pravá anarchia, teda stav, v ktorom by nakoniec zvíťazili, presadili svoje postupy, myšlienky a návody na riešenia tí najsilnejší. V konečnom dôsledku by teda nastala situácia, ktorú poznáme zo živočíšnej ríše – jeden predátor a okolo neho poslušná svorka, ktorá patrí iba jemu.

            Preto všetky koncepcie demokracie počítajú s tým, že ide o veľmi zložitý systém pravidiel.  Tie sú  postavené predovšetkým na tom, že existujú princípy, ktoré sú nezastupiteľné a nemenné. Významný politológ Robert Dahl k nim radí najmä existenciu slobodných a regulárnych volieb, právo na alternatívne informácie, slobodu prejavu, všeobecné volebné právo, autonómiu združovania či volených úradníkov. Zároveň sa vytvárajú medzi nimi zložité vzťahy a navzájom sa ovplyvňujú. Politici a politické strany v tomto systéme majú svoje nezastupiteľné miesto, pretože prostredníctvom nich majú občania možnosť svojim výberom ovplyvňovať chod vecí verejných. Politické strany zároveň vytvárajú kontinuitu v presadzovaní názorov a postojov, takže občania majú svoje rozhodovanie uľahčené tým, že môžu porovnávať jednotlivé alternatívy aj v historickej perspektíve. Nemusia teda iba veriť jednorazovým sľubom rôznych politikov, ktorých životnosť je často obmedzená na jedno – dve volebné obdobia.

            Demokracia má svoje tvrdé a nekompromisné pravidlá. Ak chcete mať šancu, aby ste svojou politikou ovplyvnili chod štátu a jeho občanov, musíte ich najprv presvedčiť, že to myslíte vážne a že vaše sľuby majú reálny základ. Ak sa vám to podarí, máte možnosť zostaviť vládu. Tá svojou činnosťou je obmedzená ústavou, ktorá deklaruje základné charakteristiky existujúceho štátu. V našom prípade ide krajinu, ktorá sa riadi trhovou ekonomikou so sociálnym rozmerom. Vládny kabinet by tak mal vykonávať svoju politiku tak, aby bral ohľad aj na záujmy slabších sociálnych vrstiev. Každý jeden krok je tvrdo konfrontovaný v parlamentnej demokracii často nielen s opozíciou, ale aj s médiami, ktorú slúžia predovšetkým svojim vlastníkom. A v rámci tohto celého je neustála povinnosť pravidelne, v zásade každé štyri roky, si znovu a znovu obnovovať mandát v slobodných voľbách.

            Možno teda uveriť tým, ktorí  ponúkajú  rýchle, lacné a trvalé riešenia ?  Kde máme záruku, že to čo ponúkajú, vedia aj splniť ? Dokázali doteraz niečo podobné zrealizovať ? Práve v demokracii platí, že všetky riešenia musia vznikať na základe kompromisov, ktoré sa často nerodia ľahko. Hľadanie rozumných kompromisov je však alfou a omegou akejkoľvek reálnej politiky. Nie teda ľahké a vábivé, ale zodpovedné a racionálne musia byť sľuby a ich následná realizácia.

            Súčasná Európa sa nachádza niekde na rázcestí. V jej jednotlivých krajinách sa často rozmáha nový fenomén – do politiky vstupujú predstavitelia, ktorým je bližšia anarchia, búranie pravidiel hry, vystupujú pod ľahkými a vábivými heslami. Nielen ostatné voľby do Európskeho parlamentu ukázali, že neboli neúspešní najmä v krajinách, ktoré majú svoje vnútorné problémy a riešenie ktorých sa odsúva. Preto nielen pre Slovensko je iste najdôležitejšie, aby problémy hľadali a riešenia ponúkali tí, ktorí sú zodpovední a s ktorými majú voliči aj historickú skúsenosť. Akýkoľvek experiment by nás vyšiel totiž nesmierne draho.