Natíska sa mi otázka, ako sa dá pomenovať syndróm, ktorý sme v poslednom období zaznamenali v slovenskej politike a ktorého hlavnou črtou je migrácia poslancov do iných strán. Ako by ste nazvali človeka, ktorý sa usiluje o značnú medializáciu, bagatelizuje a očierňuje stranu, ktorá mu poskytla dostatok priestoru pre sebarealizáciu a on sa jej pri prvom probléme otočí chrbtom? Zoznam odídených poslancov opozičných strán sa za posledné obdobie rozšíril o ďalšie mená. Ako sa zdá, niektorí z nich sú za vidinou svojho vlastného prospechu ochotní obetovať všetko a všetkých.
V tomto článku upriamujem pozornosť na tých, ktorí zabudli na svoje presvedčenie a odhodlanie bojovať za určité hodnoty a premiestňujú sa na miesta, ktoré sa im vidia bližšie ku korytu. Konkrétne mená netreba uvádzať, každý z nás má na vec vlastný názor a vie, o kom je reč. Takýto „karieristi“ sú ochotní prispôsobiť svoje konanie podľa výhod, ktoré im nová strana ponúkne. Jediné o čo im však ide, je podiel na moci. Nezáleží pritom, či to bude sám diabol, pre svoj cieľ sú ochotní spraviť čokoľvek.
Ako sa mi vidí, tu už nejde o cieľ niečo zmeniť na Slovensku, ale o čistý oportunizmus jednotlivca. Nutkanie zapredať svoje presvedčenie a zásady v záujme svojho vlastného ega. Takýto politik stráca zmysel pre realitu. Na sľub, ktorý dal občanom, zabúda a stráca ho zo zreteľa.
Zvolebnieva sa, ako voľakedy dávno takmer ľubozvučne nazval predvolebné prekáračky a postoje známy fejtonista a novinár, Július Gebmický. A keď sa zvolebnieva, vtedy sa vŕbia charaktery. Stojí za pozornosť, nepochybne to nie je špecifikum nášho malého Slovenska, ale voľby a politika v poslednom období prinášajú do nášho ľudského priestoru politický nihilizmus. Teda bezzásadovosť. Neubehol azda ani mesiac, keď som sa nezávislými politikmi, ktorí sa vyštverali na politické výslnie tým, že liezli cez chrbty svojich spolustranníkov, zaoberala v blogu.
Nuž, čo dodať? Azda len, že pamäť jednotlivca je krátka a preto sa spolieham na pamäť a pamätlivosť národa.